Jarný tok sov

Marec – čas, na ktorý som sa tešil celú zimu. Vonku všetko začína ožívať…a je tu čas toku našich sov. Osobne som sa túto jar povenoval špeciálne našej najmenšej sovičke Kuvičkovi vrabčiemu, ktorá svojou veľkosťou veľmi neodskočí od vrabčeka. Aj napriek tomu aká je maličká, dravosť a odvaha jej nechýba. Druhou sovou bola Sova obyčajná – zvaná aj Obyčka. Žije v zmiešaných listnatých lesoch. Vyskytovať sa môže prakticky všade, kde jej staré stromy poskytujú dostatočný úkryt. Je to sova s mimoriadne veľkou hlavou. Vrchná časť tela varíruje od sivohnedej až po gaštanovohnedú. Mne sa podarilo nasnímať sivohnedú formu.

Ale po poriadku – môj monitoring sov prebiehal vo Volovských vrchoch a Slovenskom raji – najprv som sa začal venovať kuvičkovi. Netrvalo to dlho, lebo jeho lokalitu som mal zmonitorovanú z predminulého roku, kedy som ju objavil s kamarátom.

Po príchode do kuvičkovho biotopu hneď po zapískaní sa mi ozval; nebolo potrebné ho ani dlho prehovárať a priletel si ma pozrieť z blízka. Zo začiatku bol veľmi opatrný, no po určitom čase, keď prišiel na to, že mu odo mňa nehrozí žiadne nebezpečenstvo, si začal dovoľovať viac a viac, až si ku mne sadol na pár metrov a daroval mi možnosť urobiť si pár jeho pekných záberov. Ako sa povie, spolupracoval na jedničku ako fotomodel.

Po pár záberoch z krásneho zážitku som svoju fototechniku zbalil, nechcel som ho viac vyrušovať v období toku, keď mu hormóny hrajú na všetky strany a je najviac zraniteľný. Ešte raz ďakujem, krpec, za spoločné chvíle.

Ďalším a myslím si že ťažším orieškom, bola sova obyčajná. Tú som sa rozhodol skúsiť nafotiť, lebo v mojom portfóliu doteraz chýbala. Prvé vychádzky boli náročné – štyri večery ani ťuk. Až jedno doobedie, keď som sa bol prejsť za jariabkom hôrnym, či už piskajú, som začul Obyčku. Zahúkala z opačnej doliny, v ktorom som práve bol ja. Rýchlo som sa presunul. Strávili sme spolu obed – raz za pol hodinky sa ozvala. Potešený som šiel domov, aj keď sa naše pohľady nestretli.

Čakala ma týždňovka v práci, no vedel som, že keď sa v piatok podvečer vrátim, musím ísť ešte raz skontrolovať lokalitu, či tam Obyčka bude a či to celé nebola len náhoda. Po príchode do starej jedľovej hory obkolesenej bukovou mladinou a kde tu prestarnutými javormi, som si sadol na vývrat a čakal. Prvá hodina – nič; druhá hodina – nič; už som to chcel zabaliť, keď tu tesne pred siedmou hodinou večer sa mi ozvala. „Konečne si tu!“, pomyslel som si. „Ráno pred svitaním ťa prídem pozrieť!“ A aj tak bolo: pred piatou hodinou zvoní budík. Nevadí; ja som už hore, srším nedočkavosťou a pijem kávu s medom. Technika zbalená – ide sa!

Okolo šiestej prichádzam na danú lokalitu; svetlo je aké je, no Obyčka mala asi náročnú noc; už je ticho – nehúka. Viem, že tu je, tak jej zahúkam ja. „Húúú, húúú…“ načúvam…nič. Ticho! Po 5 minútach som sa je ozval opäť, a čože? Zrazu mi čosi preletelo nad hlavou. S rozvahou a kľudom Angličana sa pomaličky otáčam, obzerám okolie. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som tu krásnu sovu zbadal v spleti konárov sedieť pár metrov odo mňa na starom odumretom strome. Sova otočila ku mne hlavu a uprela na mňa pohľad. „Zbadala ma!“ pomyslel som si. „Čo urobí? Odletí?“ Pozerá na mňa ako keby ešte nikdy nevidela človeka. Jej krásne sivobiele perie v odrazoch ranného slnka bolo veľmi krásne. Myslel som si, že sa maskuje krajinou, no keď krajina občas ustúpila pred jej zjavením, rýchlo stláčam spúšť fotoaparátu a robím si pre mňa vzácne zábery. Sova len pootočila hlavou a ozvala sa kontaktným hlasom. Keď po chvíľke krídlami pretínala prvé ranné lúče slnka a sadla si na ďalší strom, robím ešte pár záberov a užívam si chvíle len ja a sova obyčajná.

Na druhý deň som sa ju vybral pozrieť ešte raz. Túto jar som túžil ešte raz sa pozrieť do jej čiernych očí, ktoré pripomínali niečo temné a tajuplné. V ten deň mi sova darovala možnosť stráviť s ňou krásne predpoludnie. Ukázala mi svoje teritórium, obľúbenú starú jedľu s hniezdom po krkavcoch, pod ktorou som ponachádzal kostičky od myší, hrabošov. Verím, že mojej novej kamarátke sa bude aj naďalej tak dariť pri love a zahniezdi v nejakej peknej dutine v starom javore. Dúfam, že aj budúcu jar mi dovolí stráviť s ňou pár nezabudnuteľných chvíľ.